Jdi na obsah Jdi na menu
 


5.kapitola

28. 12. 2013

 Otvoril oči, poobzeral sa okolo seba, vyliezol z postele a sadol si na parapet okna.Už len počkať kedy po neho niekto príde a dovecdie ho na raňajky. Tak ako každé ráno už päť dní. Zvykol si na tento sterotip, páčilo sa mu to. Stále sa bál chodiť von z izby sám, nebol si istý, či vôbec smie. Ale tu, v tejto izbe mu bolo dobre. Bolo to také jeho útočisko, kde mu nikto neubližoval. A má tu výhľad na záhradu a ulicu. Pozorovanie ľudí sa stalo jeho pravielnou zábavou.

,,Ahoj," ozve sa od dverí. Otočí hlavu a uvidí...Alexa? Asi je to naozaj on, Joel je vyšší a jeho výraz tváre je tvrdý aj keď sa smeje. Je ako búrkový mrak. Zato tento...Alex je ako počasie za prehánok. Keď sa mraí j hrozivejší ako Joel, ale keď sa usmieva, jeho tvár je jasná ako nebo za jasných dní.
,,Poď, raňajky sú na stole." Zlezie z okna a ide za ním. Cestou sa ho Alex snaží vyspovedať, ale nedostane z neho ani jediné slovo. Nemá potrebu hovoriť.
,,Dobré ráno," zasmeje sa od stola malá shanya. Joel len kývne.
Všetcia usadnú ku stolu a začnú jesť. Shanya pokukuje po tom zvláštnom chlapcovi oproti nej. Naozaj je divný. Jeho oči...Shanya nevedela ako to všetko okolo neho nazvať...
Po raňajkách sa všetcia odobrali ku vlastným aktivitám. Shanya s rodičmi zakotvili pri bazéne. Sadla si na kraj bazéna a zrak jej zaletel k oknu izby, kde bol ten zvláštny chlapec. Mala z neho zmätok, nevedela čo si o ňom má alebo nemá myslieť. Pozrela na ockov. Joel by asi nebol nadšený, keby ich videl spolu. Ale ona bola taká zvedavá.
Vstala a pomaly sa plížila do domu. Ockovia plávali na druhej strane, takže ju nezbadali. Vybehla po schodoch, prešla na koniec dlhej chodby a zaklopala na posledné dvere. Chvíľu počkala a keď sa nikto neozval, zaklopala znovu. Kde je? Odišiel? To asi nie, vedela, že nikam nechodí.
Keď nikto nereagoval ani na dalšie klopania, proste vošla. Chlapca našla na okne.
,,Ahoj," usmiala sa. Len ku nej natočil tvár. Dohopkala ku oknu a sadla si vedľa neho.
,,Prečo si tu? Všetcia sme pri bazéne. Je to sranda?" Chlapec zase nereagoval.
,,Prečo si ticho?" Dotkla sa jeho ruky a chlapec ňou prudko trhol ku sebe. Naklonila hlavu na bok ako sova. Nepochopila jeho chovanie.
,,Ty si podivný," zaguhlala. Ešte chvíľu na neho civela. Potom zoskočila z okna a utekala preč. Nezabudla prásknuť dverami.
 
Odohrával sa v ňom zmätok. To malé stvorenie, čo sa ho dotklo...videl už také malé stvoenia, ústave sa im hovorilo deti. Ale toto..dieťa bolo iné. Deti tam mali zlostné pohľady, ich gestá boli tvrdé a často rozdávali bolesť....a ešte častejšie ju prímali. Ale toto dieťa bolo také iné. V jeho tváry bola radosť a šťastie. A ten dotyk... tak hebký a nežný. Nechápal to.
 
,,Budeš mať lektora, ktorý ťa bude učiť hovoriť," oznámil mu Joel druhý deň pri raňajkách. Alex sa totiž domnieval, že v ústave chlapca naučili slovám rozumieť , ale na hovorenie sa nejako pozabudlo. A tak Joel skočil za svojím starým známim ktorý mu niečo dlžil a dohodli sa.
Chlapec na to nijako nezareagoval.
 
Nudil sa. Tak veľmi sa nudil. Miesto počúvania lektorovích nudných rečí sa díval von oknom. Cítil...áno cítil ho veľmi blízko...kde si?!
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář