Šťastie kvetinového kráľa
28. 12. 2013
Červenovlasý chlapec sa díval na upršanú záhradu. Vedel, že dnes nepríde...v tomto daždi by neprežil. Pršalo už mesiac...mesiac tu už mohol byť, ale nebol, len kvôli dažďu. Už mesiac mali kvitnúť orchideie a stále nič.
,,Sprostý dážď!" zanadával. Ten chlapec mu toľko chýbal...bolo to strašnefrustrujúce.
Zrazu sa v záhrade niečo mihlo. Tieň...čierna čmuha. Čmuha padla na zem. Mohol by to...
Vybehol na záhradu, rovno ku sadu ešte nerozkvitnutých orchidei. A naozaj tam bol. Blonďaté vlasy zlepené blatom, krehká postava skrehnutá dažďom a zimou.
,,Sayo...preboha." Rýchlo ho zabalil do svojej mikiny a odniesol do domu. Vyzliekol ho z mokrých vecí, zabalil do deky a položil pred krb. Chlapec sa mu schúlil do náručia a spokojne sa usmieval. Usmieval sa, aj keď mohol umrieť, aj napriek tomu, že mu bola ukrutná zima.
,,Matt," vzdychol šťastne a nasal priateľovu vôňu. Bol šťastný...bol doma... bol s jeho láskou.
,,Sayo," pohladil ho p vlhkých vláskoch, jemných ako prvá tráva. ,,Prečo si prišiel teraz. Veď vieš, že dážď ti ublíži." Telíčko sa pomrvilo a na Matta sa upreli fialové očká.
,,Chcel som ťa vidieť. Už mesiac u vás leje ako z krhly a ja som to nemohol vydržať," zamumlal. ,,Bolo mi bez teba smutno," Dodal. ,,A ja...chýbal som ti?"
,, Samozrejme, že áno," odvetil bez váhania. ,,Ale nechcel som, aby si si takto ublížil."
,,Dívať sa na teba cez studňu a nemôcť sa ťa dotknúť mi ubližovalo. Takto...takto je to v poriadku."
,,Ach, kvetinka moja," usmial sa Matt. ,,Spinkaj," chlapcovi, ktorý sa už nachádzal v polospánku. Sám zavrel oči a vnoril sa do jednej spomienky.
Minulosť:
,,Matt," volal na mňa otec z domu.
,,Idem idem," zakričal som späť, ale nešiel som. Musel som vytrhať burinu a zaliať orchideie. Bol krásny slnečný deň... perfektný deň na prácu v záhradke. Ale o pár dní by mali prísť dažde a potom mi moje orchideie umrú...odkvitnú a hlavičky im padnú. Ale zase o rok rozkvitnú a budú krásne. Usmejem sa.
,,No tak Matt," zakričí znova otec.
,,Už už," zasmejem sa a bežím dnu. Vestou odložím náradie, umyjem si ruky a sadnem za stôl ku obedu.
,,Vidím, že tie kvety ťa naozaj bavia," usmeje sa otec.
,,Milujem ich," odpoviem popravde.
,,Je dobre, že máš nejakú záľubu," kývne. Ach, áno. Kým som nemal kvety, bol som hrozný. Vlastne...hrozný som bol od smrti mojej maminky. Otec sa mi snažil pomôcť ako sa dalo, ale ja som o jeho pomoc nestál, odmietal som ju. Pil som, bral som ľahké drogy, chodil som poza školu a domov som občas neprišiel aj štyri dni. A raz som sa zatúlal na druhú stranu nášho domu a uvidel...záhradu. Alebo aspoň jej pozostatky. Stromy bez lístia, zvädnuté kvety, rozdupaná tráva. Ten pohľad ma neviem prečo zasiahol hlboko v srdci. A tak som sa druhý deň pustil do práce. Zašiel som do kvetinárstva, kde som si kúpil záhradnické potreby, semiačka a začal som makať. Najprv som vyplel, potom zasial. Stromy som začal ošetrovať a oni naozaj vyrástli do krásy. Potom vyrástli aj kvety. Bola to moja záhradka, ktorú som miloval a staral sa o ňu. Prinášalo mi to potešenie a menilo ma to. Už som nechodil preč, nepil som a pomaly som sa zbavil aj drog. Trvalo to dva roky...a v jeden deň sa stalo ešte niečo. Presne na moje 17. narodeniny.
S otcom sme moje narodeniny oslávili skromne, ale pekne. Ono..nezáleží na tom aké hodnotné darčeky človek dostane, ale s kým tie narodeniny strávi. A ja som mal otca vždy rád, aj keď som často tvrdil opak. Po oslave, keď už padla tma, som vyšiel na záhradu. Sadol som si na schod a sledoval svoje kvetinky v tme. Už nebolo veľmi teplo, blížili sa nám dažde.
Zrazu sa v kroví niečo pohlo. Najprv som sa zľakol, ale potom ma premohla zvedavosť a musel som sa tam ísť pozrieť. To čo som tam zbadal ma prekvapilo. Pri kríčku s ružami spal chlapec. Blonďaté vlásky, biela pokožka, plné červené pery. Vyzeral ako spiaca bábika. Jeho viečka sa zdvihli a na mňa sa pozreli dve fialové kukadlá.
,,Matt," hlesol. V jeho hlase som počul podtón šťastia. Sadol som si ku nemu a on sa ku mne hneď pritúlil. Nechápal som jeho chovanie.
,,Som tak rád, že som ťa našiel," zašepkal. Nič som nedokázal pochopiť.
,,Kto si," opýtal som sa. Uprel na mňa fialoví pohľad a usmial sa. Ten úsmev bol...tak odzbrojujúci.
,,Moje meno je Sayo. Som kvetinový kráľ z kráľovstva mesačných kvetín."
,,Kráľ?" hlesol som užasle. Kvetinový kráľ...počul som o ňom mnoho legiend ,ale nikdy by som netipoval, že je skutočný. A tak...nádherný.
,,Sayo," šepol som a pohladil ho po tváry. Bol hebký, ako hodváb. Prstom som prešiel ez líce až na pery. Niečo ma ku nemu ťahalo. Chcel som aby bol môj...len môj. Neodolal som a pobozkal ho. Jeden bozk sa zmenil na tisíce vášnivých bozkov. Vášeň nás spaľovala, nedokázal som ho pustiť, naše telá sa preplietali.
Zaspali sme až na svitaní, unavený ulepený, ale prepletený do seba a šťastný.
Ráno som bol sám. Nikde nebol...hľadal som ho, ale nedohľadal som sa. A tak som to radšej vzdal a zabudol. Ešte v ten deň ku nám prišli dažde. A potom zima. Všetko zvädlo a zamrzlo. Na jar záhrada znova získala svoju krásu. A s ňou prišiel aj on..Sayo. Kvetinový kráľ z kráľovstva mesačných kvetín bol znova v mojom náručí. Znovu mi dovolil bozkávať ho, prepliesť naše telá a splynúť v jedno .
Toto ráno som sa už nezobudil sám. Bol pri mne a sledoval ma fialovým pohľadom. Neskôr mi vysvetlil prečo odišiel. Musel. Obdobie dažďov ho oslabuje a tento svet je pre neho nebezpečný. Odpustil som mu,
Tento krát so mnou pobudol týždeň, než znova začalo pršať. A potom, ďalšiu jar, za mnou prišiel znova...a znova a znova a chodí za mnou už tri roky. A ja som šťastný, lebo mi dovolí milovať ho.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář